V kašmíre so žltými trabantami
Nemám žiadne cestovateľské sny. V mojej hlave neexistuje žiadny zoznam krajín, ktoré musím vidieť. Vždy sú to len miesta, ktoré by som si rád pozrel. Až po navštívení konkrétneho miesta viem, či ma niečím uchvátil a vrátil by som sa tam. Najsevernejší indický štát Džammú a Kašmír toto dokázal s prehľadom. Chystáme sa na niečo, na čo sa pravdepodobne ešte nikto s legendárnymi dvojtaktnými trabantmi, poľským fiatom a staručkou jawou 250 nepodujal. Prejsť obávané Himaláje v Kašmíre a nastúpať po vlastných gumách až do výšky cez 5300 metrov nad morom!
Pred vstupom do Kašmíru stretáme skútre, a ja krútim hlavou a pomyslím si, že s takým slabým strojom by som do týchto končín nikdy nešiel. Následne sa rozhliadnem okolo seba a zisťujem, že sedím v trabante. Našou prvou výzvou na ceste je priesmyk Zoji La. Nespevnené úzky cesty vysekané v úbočí nám dá vajú zabrať. V priekope pri ceste vidíme ležať kamión na boku. Rýchlo teda skúšam brzdy, či ma dokážu zachrániť pred podobným osudom. Istý si tým nie som, ale už nie je cesty späť. Cieľ bol jasne daný: Chceme zdolať Kašmír! Pri väčšom stúpaní a klzkej kamenistej ceste sa predné kolesá trabanta pretáčajú a nie som schopný sa rozbehnúť. Za volant teda sadá fotograf Vojta a skúša to teraz on. Na moje prekvapenie mu to ide podobne ako mne. Nakoniec strieda Vojtu ostrieľaný náčelník Dan a s pomocou niekoľkých koňov pod kapotou a dvoch dychčiacich volov z nášho tímu tlačiacich auto zozadu, sa pomaly rozbieha do kopca. Zdolávame priesmyk a sme vyčerpaní. A to bol len vo výške 3528 m.n.m. Čaká nás ešte jeden oveľa vyšší.
Pred nami je najvyšší priesmyk našej expedície. Stanujeme v údolí obohnanom majestátnymi horami. Posledných niekoľko dní je náš program rovnaký. Zbalíme stany, zaradíme jednotku a stúpame. Občas nám reliéf krajiny dovolí zaradiť aj druhú rýchlosť. Každých 1000 metrov, ktoré nastúpame, nám uberie 10% výkonu áut. Nie že by ten výkon už na úrovni Balatonu nebol mizerný. Okrem áut strácajú výkon a dych všetci dobrodruhovia v skupine. Málo kyslíku sa podpisuje na našej kondícii a mentálnej kapacite. Bez auta sa nepohneme ani krok a slovná zásoba sa obmedzila na niekoľko základných fráz, z ktorých 90% sú nadávky. So stúpajúcou výškou mizne posledná vegetácia a okolo nás sú len tvrdé skaly a miestami sneh, ktorý je pre Indov väčšou atrakciou ako naše bláznivé vozidlá. V jednej chvíli začína snežiť a odstavujeme autá, aby sme si to nafotili a natočili. Po chvíli zastavujú pri nás dve autá, vyskáču z nich Indovia a pozývajú nás do tanca. Z auta sa ozývajú rytmické pandžábske melódie a pridávame sa. Režisér bollywoodskeho filmu by to nemohol vymyslieť lepšie.
Na ceste na vrchol sa strieda šotolina a asfalt. Našťastie je na kritických miestach s prudším stúpaním asfalt a my sa na jednotke pomaly predierame až na najvyšší bod a zdolávame ho! Priesmyk Taglang La s výškou 5329 m.n.m. To je dvojnásobok výšky Gerlachovského štítu a niekoľko metrov naviac.
Vyskakujeme z áut a tešíme sa, skáčeme ako deti na pieskovisku napriek tomu, že ledva dýchame. Po spoločnej fotke sa presúvame do jurty, kde nám nalievajú tradičný čaj s mliekom bez vysokohorskej prirážky. „To najvyššie miesto sme pokorili, už to bude len jednoduchšie,“ pomyslím si a ešte netuším ako veľmi sa mýlim.
Pred nami je posledný priesmyk. Po tom všetkom, čo sme zvládli by to malo byť jednoduché. Aspoň tak to vyzerá na mape. Schádzame nižšie a objavujú sa machy a nízke porasty. Ďalší kopec sa však začína blatom, ktoré prekonávame s ťažkosťami. O kúsok vyššie sa zastavujeme, a to kvôli prúdu vody na ceste a kolóne z oboch strán tejto rieky na ceste. Máme vážny problém, prúd vody je silný a kamene vo vode sú obrovské. Pri prekonávaní tohto úseku sa zapotia aj džípy. Stmieva sa a Dan navrhuje, aby sme zišli naspäť do doliny a skúsili to znova skoro ráno, keď tam nebude taká zápcha z oboch strán. Nasledujúce ráno vstávame najskôr za celú cestu a za tmy sa predierame na kritické miesto. Miestny vodiči vedeli, prečo sa im oplatilo v noci čakať v zápche. Prúd vody je ešte silnejší ako včera a teraz už definitívne nemáme šancu prejsť na druhú stranu. Počas skupinového mudrovania o ďalšom postupe sa v diaľke stráca Honza, vodič poľského fiatu. Zachytávam už len jeho posledné slová: „Já to teda zkusím“. Zarachotí motor a maluch sa ženie cez blato a vstupuje do rieky, kde chvíľu poskakuje po kameňoch a nedobrovoľne sa zastavuje proti prúdu vody. Náčelník skočí do vody vedľa Honzu a nakričí na neho ako kapitán pirátskej lode. Ostatní nasledujeme Dana do ľadovej vody a vzápätí tlačíme malucha naspäť na breh. Okrem toho, že sme premočení, máme topánky plné studenej vody vieme s istotou ešte jednu vec: Nemáme šancu prejsť na druhú stranu. Maluch má ako jediné vozidlo zadný náhon a zastavil sa po niekoľkých metroch.
Zdá sa nám, že jediné vozidlá, ktoré tento úsek prekonávajú bez väčších ťaž kostí, sú veľké indické náklaďáky. Korbu však majú vysoko a výložisko nebude nikde na blízku. Stopujeme teda vodiča náklaďáku a pýtame sa na jeho možnosti.
Údajne pozná miesto pod kopcom, kde by sme autá vedeli naložiť. Danovi sa to pozdáva a ako pri správnom indickom obchode zjednáva cenu za prevoz. Dávame dokopy všetky peniaze, ktoré máme pri sebe a odovzdávame vodičovi za transport troch áut na suchú zem dvanásťtisíc rupií.
S prvým autom a náklaďákom schádzame dole po serpentínach a po niekoľkých zákrutách sa zastavujeme. Šofér náklaďáku cúva svoje veľké vozidlo tesne pod zákrutou serpentíny tak, aby sa z kopca dalo s pomocou dvoch dosiek prejsť autom na korbu. Prvý trabant vchádza na korbu, zaistíme ho a Ind sa vydáva so svojim vozidlom do kopca. Ide pomaly, ale isto. Prekonáva blato a bojuje s prúdom vody, ktorý čoskoro necháva za sebou. Áno! My to nakoniec zdoláme. Postupne sa dostávajú všetky tri autá na druhú stranu rozvodnenej cesty. Síce je to s pomocou, ale necítime sa porazení.
Príroda je niekedy silnejšia ako my. Najdôležitejšie je, že sme to nevzdali a našli spôsob, ako to vyriešiť inak. Po tejto skúsenosti sme zistili zásadnú vec. Nejde o to, ako vysoká je hora, ktorú chcete zdolať. Dôležitejšie je to, aká cesta tam vedie.
Reportáž z cesty uverejnená v pôvodnom znení od Marek Duranský photography