Black hill obstál teplotné rozdiely Venezuely: 5 Slovákov a expedícia na najvyšší vodopád sveta
Black hill & Venezula – ako to celé začalo?
Priznám sa, tentokrát som v tom nevinne. Na jeseň v roku 2022 som bola pozvaná na festival HoryZonty v Trenčíne. Premietali tam film „Sama na ceste,“ ktorý je autorským dielom Viliama Bendíka. Tento film je intímnym portrétom mojej životnej cesty a viacerých rolí, ktoré v živote mám. Teraz, s odstupom času, môžem povedať, že práve na tomto festivale som mala dve osudové stretnutia. Spoznala som sa s majiteľom značky Black hill outdoor, s Petrom a s Lenkou, milou ženou, ktorá sa venuje speleológii s odvahou a zanietenosťou, na ktorú sa nechytám ani ja. Lenka videla film, ktorý dokumentoval moju cestu a v hlave sa jej rodil plán, o ktorom som v toto čase vôbec netušila.
Jej plán bol zlaniť najdlhší vodopád sveta vo Venezuele. Aktuálne dávala dokopy partiu na túto namakanú expedíciu a jedno či dve miesta mala ešte voľné. Všetky miesta, ktoré už boli obsadené, zaplnili muži. Lenka si na túto expedíciu so sebou chcela zobrať parťáčku, ženu. To však nie je také jednoduché, na takúto cestu musí byť človek naozaj športovo, aj mentálne zdatný a doteraz žiadnu ženu, čo by sa dala na toto dobrodružstvo nahovoriť, nenašla. Keď si ale pozrela film o mne, dostala nápad pozvať ma.
Hurá, idem do Venezuely
Keď mi Lenka po nejakom čase zavolala, či by som mala záujem zlaniť najvyšší vodopád sveta, moja odpoveď bola jasná. Záujem mám, ale skúsenosti a financie nie. Lenka ukázala svoju húževnatosť, zohnala sponzorov a po dvoch mesiacoch tréningu v jaskyniach, som vo Viedni nastupovala do lietadla s kompletnou zlaňovacou výstrojou oblečená v merino tričkách od Black hill s krásnym nápisom Salto Angel expedícia. A nebola som sama, na túto expedíciu nás išlo päť. Traja muži a dve ženy.
Nasledovalo takmer 24 hodín cesty, ubytovanie v Caracas, vybavovanie všetkých povolení, kontrola výbavy a balenie na niekoľko dní na hranách vodopádu. Potom vnútroštátny let do národného parku Canaima, aklimatizácia na prostredie, spoznávanie ľudí a krásnej prírody.
Viac už nebolo inej cesty, ako po lane
Je tu deň D. Myslím, že okrem Becka si nikto z nás nevedel úplne uvedomiť, ani predstaviť, čo nás vlastne čaká. A možno ani Becko nevedel, čo môže čakať od nás. Peter, Lenka a Becko so zlaňovaním skúsenosti majú, no ja a Honza sme nováčikovia, úplní amatéri.
Kedy som si začala uvedomovať, čo sa vlastne deje a na čo som sa to dala nahovoriť? Prvé precitnutie nastalo, keď nás helikoptéra vyložila na vrchole Ayuan Tepui a odletela preč. Viac už nebolo inej cesty, ako po lane.
Deň pred sme sa venovali príprave tábora. Presunuli sme sa na hranu vodopádu, blízko miesta, kde budeme zlaňovať. Postavili sme stany, nanosili vodu, boli sme obzrieť podmienky na stene. Dlhé chvíle sme sedeli a len tak sa kochali výhľadom na nekonečný prales a na rieku, ktorá sa cez neho vinie ako had. „Tam prídeme. O tri dni. Ak sa nič nestane. A ak to prežijeme,“ myslím si. Robíme všetko pre maximálnu bezpečnosť, ale aké to bude visieť na lane a mať takmer kilometer pod sebou? Aké to bude spať v stene? Budeme naviazaní na lano? Ako a kam pôjdem na wécko? Čo ak bude nejaký úsek nepriechodný, alebo, nebodaj, spadne lano? Stop! Končím s takýmito úvahami, úmyselne sa snažím korigovať, v tú chvíľu, nekontrolovateľné myšlienky.
Noc bola magická, aj keď fúkal vietor. A aj keď som sa tie moje myšlienky snažila kontrolovať najviac ako som vedela, stále mi chodilo po rozume, ako blízko hrany máme stan a že je zachytený iba o kamene. „Hlavne sa nepomýliť pri nočnom cikaní,“ pomyslela som si.
Deň prvý
Je utorok ráno a Becko zavelil, že sa neponáhľame. Počasie je nádherné. Budeme fotiť a motať sa po hrane, ale nebojte sa, neskôr Becko vymyslel zlepšovák. Natiahneme lano a na previse sa budeme fotiť s roztiahnutými rukami. Tak na toto som psychicky nebola pripravená. „Nejdem. Čo, keď ma tento test zlomí? Ako potom budem zlaňovať ďalšie 3 dni? A spať na stene?“ Predychávam a snažím sa upokojiť samú seba. Lenka mi pomáha, s pokojom sa mi prihovára. Spúšťam sa a dokonca aj zdvíham ruky. Prestávam kŕčovito držať lano. Všetko zo mňa padá. Dám to! Dám to! Dám to! A tak začína kolobeh. Zlaňovanie jeden po druhom, komunikácia cez vysielačky, sťahovanie lana, postup podľa skromného itinerára. Dĺžka za dĺžkou, čas plynie a my si pomedzi zlaňovanie vychutnávame všetky tie božské výhľady, pokoj, majestátnosť a slobodu, mám taký mix emócii. Neviem to úplne opísať. Ešteže mám fotky.
Čas plynie a sme na konci prvého dňa. Rozhodujeme sa pre nocľah na malej terase, na ktorej sú zachytené rastliny. Rozkladáme sa na malom horizontálnom priestore. Toto je náš kúsok bezpečia pre túto noc. Uvaríme si jedlo, rozbalíme spacáky, sadáme si na kameň a rozprávame sa. Tieto momenty mali pre mňa obrovskú hodnotu a navždy ma spojili s mojimi priateľmi z tejto expedície. Žiadny signál, žiadny internet. Čas na debaty o zažitých dobrodružstvách, radostiach a strachoch.
Deň druhý
Ďalšie ráno prechádzame cez nebezpečný traverz. Časť svahu úplne zmizla. Máme rešpekt, podľa mňa až strach a taktiež obavy, či tam ten jediný zdroj vody, ktorý má byť tento deň na ceste, stále bude. Postupujeme ďalej, každý pomáha ako vie.
Druhú noc máme luxusné ubytovanie v jaskyni. Aj keď skoro, zostávame tu. Ďalší úsek, ktorý môžeme charakterizovať ako “džungľo-stena,” je zradný a žiaľ, jeden život tam už vyhasol. Pred spaním si vždy zmapujem kroky a snažím sa zapamätať si ich, aby som v noci pri potrebe ísť na toaletu neurobila chybu.
Deň tretí
Celé tri dni je potrebná naša maximálna koncentrácia a spolupráca. Prechod džungľo-stenou je pre mňa náročnejší ako zlaňovanie v previse. Prečo? Na chrbte mám obrovský vak a visím na lane. Pri zlaňovaní je pre mňa ťažké preliezať zvalené stromy, korene či liany. Častokrát padám, kričím, bojujem, a potom si tak pomyslím, že veď toto je to, čo chcem, pre toto som sem prišla, túžim po tomto veľkom dobrodružstve.
Po poslednom zlanení si dávame slivovicu z Dulova. „Teraz musíme už iba kráčať džungľou ku rieke,“ pomyslela som si nevediac, že záverečný deň nám bude trvať takmer 12 hodín.
Koniec expedície
Sme vyšťavení, ale šťastní. Na druhom brehu nás čakajú Indiáni, tábor s hamakmi a večera. Nevieme sa dočkať. Už nech sme tam.
Noc v tábore stála za to. Budím sa na silné svetlo a uvedomujem si, že mesiac je v splne. Bolo to magické. Naozaj. Ďakujem! A ozaj, my sme naozaj nepáchli. Ani po štyroch dňoch v jednom tričku a ponožkách. Úspech expedície to síce neovplyvnilo, ale padlo nám to dobre.
Zdroj fotografií: Soňa Kopčoková